Turista, vitaj v raji. Aspoň umelom, presne podľa tvojich predstáv

VITAJTE V RAJI: REPORTÁŽ O TURISTICKOM PRIEMYSLE

Som turista, cestovateľ, dobrodruh, all inclusive terorista, zákazník sex biznisu, zlodej oxidu uhličitého. Trávim dovolenky v zahraničí, platím za to, aby som sa pozeral na chudobu, dal si lokálne jedlo z európskych ingrediencií, zabával sa počas tradičného thajského sviatku, ktorý do Thajska dotiahli zo Západu. Som batôžkar a chcem vidieť všetky miestne kmene pokope v umelom skanzene a usmiatych ľudí, ktorých fotografie sa mi hromadia na pamäťovej karte. Chcem autenticitu. Aspoň tú hranú.

MONO predstavuje ďalšiu ukážku publikovanú v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Ide o ukážku z knihy Vitajte v raji, ktorá je reportážou o turistickom priemysle švédskej autorky Jennie Dielemans. Autorka v knihe nazerá na dovolenkový biznis, ktorý v sebe spája exotický zážitok, objavovanie neznámeho, ale aj ukrutnú biedu, vykorisťovanie či likvidácia životného prostredia.

Knižnú ukážku dopĺňajú fotografie Tomáša Halásza z thajských osád, kde žijú ženy z kmeňa Padaung. Tzv. dlhokrké ženy sa stali živým exponátom pre turistov z celého sveta.

Vyhraj knihu od vydavateľstva Absyntu. Stačí,  ak sa prihlásiš na náš newsletter.

Aong pochádza zo severovýchodného Thajska – „z dediny, ktorú nikdy nenavštívite“ –, no keď bol pred pätnástimi rokmi na cestách so svojou skupinou, ktorá hrávala tradičnú thajskú hudbu na svadbách a iných podujatiach, a urobili si zastávku na Ko Samui, zostal tu. Teraz má tridsať, oslávil ich pred niekoľkými týždňami. Rozpráva, že spočiatku, keď chodieval na full moon party, bol fascinovaný. Možno až trochu šokovaný. Pozeral na všetkých tých ľudí a zaujímalo ho, čo sú vlastne zač.

„Nie je to predsa thajská slávnosť. Ak niečo slávime, nerobíme to takto. Nemám rád, keď mám hlavu ako vygumovanú, ale vy áno.“

Te vraví, že človek si zvykne. On to neberie ako párty. Je to len možnosť zarobiť peniaze.

„Sme v Thajsku, to áno. Ale nič z toho, čo vidíte, nie je robené pre Thajčanov. Je to robené pre vás.“

Ďalšou klasickou destináciou batôžkarov sú severné oblasti Thajska. Združujú sa v ubytovniach v Chiang Rai a Chiang Mai a robia si z nich vychádzky do horských dedín na severnej hranici, aby si pozreli domorodé obyvateľstvo. Nepožadujeme len nedotknuté pláže, ale aj nedotknutých ľudí. Táto požiadavka dala vzniknúť miestam, ako je The Union of the Hilltribes.

„Ten nápad som nosil v hlave niekoľko desaťročí. Fakticky tridsať rokov.“

Je predpoludnie, sme približne pätnásť kilometrov severne od Chiang Rai v severnom Thajsku a Anan Ruensank navrhne, aby sme si vypili kávu v tieni na terase. Na obratisku stojí turistický autobus a o kus ďalej na poli sa víri zlatý prach, ďalší autobus s turistami zrejme zišiel z diaľnice, aby nasledoval maľované cedule, na ktorých stojí Longnecked Village 2 km.

„Predstavte si, že kým som začal s týmto tu, vyše dva­dsaťpäť rokov som pracoval ako sprievodca. Ani neviem, koľko tisícok turistov som previedol cez hory. Bolo by predsa čudné, keby som sa pritom mnohému nepriučil.“

Anan pozrie von, kde z autobusu vskutku vystupuje nová skupina turistov v šortkách a tričkách, vystierajú sa a pomaly sa začínajú presúvať k pokladnici. Prechádzajú popod bránu, ktorú dal Anan zhotoviť z bambusu, a čoskoro prídu k jeho žene Pan. Pri vstupe si môžu zakúpiť pohľadnice, suveníry a remeselné výrobky, a na stenách – to bol nápad jeho ženy – sú obrázky rozličných národností. Anan navyše vytlačil informačnú brožúrku, v ktorej sa turisti môžu dozvedieť, k akým jazykovým skupinám kmene patria, odkiaľ pôvodne pochádzajú a dokonca aj úsmevnejšie kuriozity, ako napríklad, že kruhy, ktoré na dlhých krkoch nosia karenské ženy, ich majú ochrániť pred uhryznutím tigrom. Aspoň tak hovorí legenda.

„Vycítil som, čo je potrebné. Myslím tým, že keď prídete do Chiang Rai alebo do Chiang Mai, chcete vidieť Akhov a Hmongov a všetky ostatné národnosti. Ale kmene bývajú ďaleko od seba a vy sa nechcete vyvážať niekoľko dní po okolí. V každom prípade, na to sa ľudia najviac sťažovali, že vzdialenosti medzi dedinami sú priveľké. Pomyslel som si, že bude múdrejšie všetky ich zhromaždiť na jednom mieste. Poďte, ukážem vám.“ Postaví sa a prejde k skalnému výčnelku medzi stromami, odkiaľ je výhľad na domy a malé políčka pod nami. „Tvrdo som pracoval, aby som to vybudoval. Dlho som si šetril peniaze. Prvé rodiny som sem priviedol už pred ôsmimi rokmi, iné sem prišli niekoľko mesiacov pred otvorením.“

Anan rozhodí rukou nad schodiskom, ktoré vedie dolu do údolia.

„Len postaviť toto tu… všetok ten stavebný materiál, ktorý som nakúpil… Keď sem rodiny prišli, povedal som im, postavte si to tak, ako by ste to urobili doma. Postavte si akhský dom. Alebo si postavte palongský dom. Preto sú všetky domy také jedinečné. Uvidíte.“

Kdesi dolu medzi domami zakikiríka kohút a v korune veľkého stromu nad Ananom šteboce kŕdeľ vtákov. Božie dopustenie. Anan sa zasmeje a zahlási, že sa tu zjavne nepáči iba ľuďom.

„Všetkým je dobre. Pretože čím boli predtým? Áno, chudobnými sedliakmi. Tu im dávam raz do týždňa ryžu, nikto nehladuje, ak niekto ochorie, zabezpečím mu starostlivosť. Palongovia a dlhokrkí, ktorých sme sem priviedli až z Mjanmarska, dostávajú aj symbolickú mzdu. Môže sa to zdať nespravodlivé voči ostatným, ale inak by som ich sem nedostal. A ak od turistov dostanú nejaké darčeky, môžu si ich nechať. Okrem toho, moja žena učí deti angličtinu a thajčinu. Ale možno bude lepšie, ak o tom porozpráva ona sama,“ uzavrie Anan a vyberie sa k vstupu, kde Pan práve prevzala peniaze a poslednej skupine turistov pridelila ako sprievodkyňu hmongskú dievčinu. Tá ukáže na schody a pustí sa po nich, turisti ju nasledujú.

Pan zatvorí príručnú pokladnicu, usmeje sa a obíde pult.

„Vitajte v dedine horských kmeňov.“

„Hovoril som, že učíš deti jazyky,“ vysvetlí jej Anan a nechá ju, aby nadviazala tam, kde skončil.

„Áno. Máme tu veľa detí a ja ich učím po anglicky a po thajsky. Potom môžu sprevádzať turistov a pritom sa naučia ešte viac. Takže som ich učiteľka, ale tak trochu aj mama. Pomáham im s väčšinou vecí.“

Pan sa načiahne za akousi pohľadnicou a vysvetlí nám, že ľudia na obrázku patria k rodinám z Mjanmarska. Dlhokrkí Karenovia a Palongovia.

„Mnohí sem chodia kvôli nim. Toto sú tie krky,“ ukáže na množstvo zlatých obručí na krku jednej zo žien. „Ľuďom to pripadá fascinujúce a chcú o tom vedieť viac.“

Na lavičke leží mapa a Pan ukáže oblasť v Mjanmarsku, odkiaľ dlhokrkí pochádzajú. „Ak sa chce niekto dozvedieť ďalšie informácie, sú v brožúrke. Bola by som, samozrejme, rada, keby si odtiaľto ľudia niečo odniesli. Aby sa niečo naučili.“

Dopyt turistov po kultúre a tradíciách iných (odhliadnuc od toho, či sa to týka Masajov v Keni, mayských Indiánov v Mexiku, Akhov v Thajsku alebo Hmongov vo Vietname) kladie vysoké nároky na ľudí, ktorých navštevujeme. Ich možnosti získať podiel z našich peňazí závisia od toho, či ich budeme aj naďalej považovať za nedotknutých, pitoreskných a autentických. Odo dňa, keď si Mao, ktorá sprevádza turistov vo vietnamskej Sape, zadováži parabolickú anténu alebo auto, alebo chladničku s mrazničkou, alebo len iné oblečenie, budeme mať my turisti problém. Už nebude nedotknutá, a preto ani žiadaná ako fotografický objekt. Predmetom nášho konzumu nie je iba jej kultúra a tradície, ale aj jej chudoba. Musí zostať chudobná kvôli nám.

Lákadlo v podobe peňazí turistov preto núti mnohé domorodé národy – v podobnom duchu, ako je to v The Union of the Hilltribes – konzervovať stereotypnú kópiu vlastnej kultúry.

Havajská aktivistka Haunani Kay Trasková v knihe From a Native Daughter (Od domorodej dcéry) opisuje, ako turizmus na Havaji pretvoril, zohyzdil a skomercionalizoval pôvodnú havajskú kultúru na čosi, čo možno predať.

Píše: „… mnoho mladých Havajčanov vyrastá v presvedčení, že naša kultúra je haolským (bieli turisti) ponímaním kultúry – tancovať hula znamená tancovať pre turistov…“

My, ktorí v globálnom meradle patríme k vyššej triede, považujeme cestu na dovolenku za svoje samozrejmé právo. Nemôcť odísť na dovolenku je ako nemať televízor, byt alebo mobilný telefón. Sociológ John Urry v publikácii The Tourist Gaze (Turistický pohľad) tvrdí, že byť turistom je znakom našej modernosti.

Prostredníctvom svojich ciest ukazujeme iným turistom, kto sme – kam, na ako dlho a ako sú dôležitými ukazovateľmi postavenia. Týždeň na Gran Canarii o nás vypovedá niečo iné ako mesačná plavba na plachetnici po Karibiku či polročná okružná cesta po Južnej Amerike. Podobne sa prezentujeme aj výberom oblečenia, zámerom je vypovedať niečo o tom, kým sme – módny katalóg Ellos, birkinka od Hermès alebo pár zachovalých vintage topánok zo 60. rokov? Alebo, keď sme už pri tom – jazdíte na SUV, na chrobákovi, alebo na bicykli?

Byť moderný znamená, že si raz za čas môžeme dovoliť opustiť moderný život, ktorý sme sami vytvorili – „mal som také stresy“ a „skutočne potrebujem odísť“. Rozhodnutie navštíviť domorodé národy je dôsledkom snaženia o nedotknuté, autentické a pôvodné.

V sérii Prekliati reportéri, ktoré vydáva vydavateľstvo Absynt, ste na MONO mohli nájsť tieto ukážky:

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom(ukážkarozhovor)
Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (ukážkarozhovor),
Lidia Ostałowska: Cigán je cigán (ukážkarozhovor),
Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (ukážka)
Pawel Smoleński: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovory s Jurijom Andruchovyčom (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (ukážka),
Ryszard Kapuściński: Impérium (ukážka),
Angelika Kuźniak: Papuša (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu (ukážka).
Martin Pollack: Americký cisár (ukážka).

Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt

Text:

Jennie Dielemans (1972)

Jennie Dielemans (1972)

je švédska novinárka, reportérka, esejistka, vydavateľka a spisovateľka. V rokoch 2005 – 2008 spolu s fotografom Shahabom Salehim navštívila turistické rezorty na celom svete, od Thajska po Karibik, aby zaznamenala dianie za kulisami masovej turistiky. Zbierku reportáží o turistickom priemysle vydala v roku 2008 pod názvom Välkommen till Paradiset (Vitajte v raji).

Foto:

Tomáš Halász

Tomáš Halász

Šéfredaktor

Profesionálny fotograf špecializujúci sa na reportážnu fotografiu a projekty pre mimovládne organizácie. Spoluzakladal MONO a od roku 2015 je jeho šéfredaktorom. Fotografovať začal ako 13-ročný a už počas štúdia fotografie na strednej škole sa zameral na fotožurnalistiku. Pracoval v tlačových agentúrach ČTK, TASR a v denníku Pravda.

  • EDITOR: Lukáš Onderčanin
  • FOTOEDITOR: Tomáš Halász