Ako si vrah Breivik v hlave vytvoril Berwicka, záchrancu Európy

Jeden z nás: Príbeh o Nórsku

Samotár, tichý, odmeraný, agresívny či uznávaný. Život s rozvedenou matkou, ktorá problematického syna nechcela, aj vplyv multikultúrneho Osla spravili z Andersa Breivika človeka, ktorý neváhal zabiť 77 mladých ľudí. Čo mu behalo v hlave a ako sa z chlapca Andersa stal masový vrah?

MONO predstavuje ďalšiu ukážku publikovanú v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Ide o ukážku z knihy nórskej reportérky Åsne Seierstad Jeden z nás: Príbeh o Nórsku. Kniha je pohľadom do duše Andersa Breivika – človeka, ktorý idúc za svojou víziou zabil 77 ľudí. Je to príbeh o jeho živote a o živote nórskej spoločnosti.

Ukážku dopĺňajú fotografie nórskej fotografky Andrei Gjestvan. Séria Jeden deň v histórii zachytáva potréty mladých ľudí, ktorí prežili masaker na ostrove Utoya. S jazvami na tele aj na duši.

Vyhraj knihu Jeden z nás: Príbeh o Nórsku, stačí, ak sa prihlásiš na náš newsletter.

Začal anglickým citátom H. L. Menckena, v ktorom však slovo „americká“ vymenil za „európska“.

„Európska verejnosť najoddanejšie obdivuje najväčších klamárov a najviac nenávidí tých, ktorí sa im usilujú povedať pravdu.“

Pokračoval plagiátom.

„Väčšina Európanov spomína na päťdesiate roky ako na pekné obdobie. Naše domovy boli bezpečné, mnohí si nezamykali dvere. Verejné školy boli zväčša na vynikajúcej úrovni, riešili sa problémy ako vyrušovanie na hodine či behanie po chodbách. Väčšina mužov sa k ženám správala s úctou a väčšina žien sa sústredila na to, aby vytvorila dobré domovy, aby vychovávala svoje deti a pomáhala miestnej komunite prostredníctvom dobrovoľných prác. Deti vyrastali v domácnostiach s dvoma rodičmi a keď sa deti vrátili zo školy, mama bola doma.“

Bez zábran kradol pre dobrú vec. Takmer nikoho neuvádzal ako zdroj. Tí všetci sa zlúčili do vyššej jednotky: Andrewa Berwicka.

Čo sa to stalo s Európou?

Andrew Berwick zvaľoval vinu na ideológiu politickej korektnosti, ktorá bola podľa neho to isté čo kultúrny marxizmus – marxizmus prenesený z ekonomiky na kultúru. Andrew chcel obnoviť hodnoty z päťdesiatych rokov, keď boli ženy gazdinami, a nie vojačkami, keď sa deti nerodili mimo manželstiev a keď sa neoslavovala homosexualita.

„Tí, ktorí chcú poraziť kultúrny marxizmus, musia proti nemu zápasiť,“ vyzýval Berwick do boja. „Musia volať zo striech o našom odpore proti šaríi, proti islamizácii, proti násiliu, ktoré páchajú moslimovia, a proti tomu, že AIDS je vo väčšine prípadov dobrovoľne získaná choroba zvrhlíkov.“

Jednou z prominentných čŕt kultúrneho marxizmu je feminizmus, pokračoval. Feminizmus bol všade a všetko zatieňoval. „Vidíme ho v televízii, kde má takmer každý program ženskú ,silnú postavu‘, a dej sa zakladá na mužovej slabosti a ženinej nadradenosti. Vidíme ho v armáde, kde zvýhodňovanie vojačiek, dokonca i v bojových jednotkách, viedlo k tomu, že kedysi uznávaní ,bojovníci‘ opúšťajú armádu v húfoch. Vidíme ho v smerniciach pre zamestnávateľov, ktorí musia uprednostňovať ženy; prípadné obvinenie zo sexuálneho obťažovania už potom zaistí, aby si muži nevyskakovali. Vidíme ho v škole, kde sa uprednostňuje sebavedomie a sebadôvera na úkor akademických schopností. Bohužiaľ tiež vidíme, že viaceré európske krajiny dovoľujú a financujú voľnú distribúciu antikoncepčných tabletiek v kombinácii s liberálnym postojom k potratom.“ Pokračoval: „Od muža sa dnes očakáva, aby bol tvárny a podriadený tvor, ktorý ustúpi radikálnej feministickej agende.“

Bolo pekné sedieť a vystrihovať a kopírovať texty. Ukázalo sa, že so svojimi – zatiaľ nekonkretizovanými – myšlienkami nie je sám.

„Kto sa odváži, zvíťazí,“ napísal v úvode po anglicky.

„Naše vlastné vlády nás klamú, aby sme si mysleli, že kresťanská a islamská civilizácia majú rovnakú hodnotu,“ napísal. Tak to, samozrejme, nie je.

V knihe sa strieda polemický a pedagogický tón. Vymenoval päť pilierov islamu – vyznanie viery, modlitba, pôst, púť a dávanie almužien – a o Koráne hovoril miestami ako učiteľ náboženstva na nižšom stupni základnej školy. Spomenul Alahove príkazy Mohamedovi prostredníctvom archanjela Gabriela, veľké bitky za islam, dobytie Mekky a zavedenie šaríe.

Potom sa však dostal k džihádu, povinnosti moslimov zapojiť sa do svätej vojny, a vysvetľoval pojem takíja, ktorý sa dá doslovne preložiť ako zamlčanie. Tento pojem v islame znamená, že moslimovia môžu zatajiť svoju vieru, ak by priznaním ohrozili svoj život. Berwick tvrdil, že toto je súčasťou moslimskej taktiky ako zatajiť ich cieľ, ktorým bolo prevzatie moci v Európe. Až kým nezaútočia. Vysvetľoval aj pojem dhimmi: nemoslimovia, ktorí žijú pod islamskou nadvládou, sú chránení a môžu praktikovať svoju vieru, ak platia daň, džizju, a nekladú odpor. Toto bola budúcnosť kresťanov.

Arabské pojmy používal, aby dokázal, že moslimovia majú plán, ako si podrobiť Západ a zabiť židov a kresťanov. Toto tvrdenie údajne dokazuje verš z Koránu zo súry s názvom Pokánie: Tak zabite tých, ktorí k Bohu pridružujú, kdekoľvek by ste ich našli a vezmite ich do zajatia a obliehajte ich a číhajte na nich na každom mieste!

Verš znel oveľa lepšie bez slov „tých, ktorí k Bohu pridružujú“, teda modloslužobníkov. A tak napísal, že verš sa týka židov a kresťanov, hoci sa v skutočnosti týkal siekt, ktoré v starej Arábii vyznávali viacero bohov. Rovnako efektné bolo presunúť výraz zabite ich na koniec.

Vystrihovanie citátov z Koránu malo dlhú tradíciu. Robert Spencer, muž za stránkou Jihad Watch, bol jedným z najlepších strihačov. Rozložil Korán na kúsky, aby dokázal, aká je táto kniha násilná a plná nenávisti. Podľa Berwicka to bol dobrý spôsob, ako pochopiť posvätnú knihu moslimov.

Ponáhľal sa, skákal v histórii dopredu a dozadu. Krížové výpravy v dvanástom a trinástom storočí, vyhladenie kresťanskej väčšiny v Libanone v dvadsiatom storočí, genocída v Arménsku v roku 1915, rozličné dynastie v siedmom storočí. Na konci knihy sa dostal k bitke pri Viedni v roku 1683, čo bol začiatok pádu Osmanskej ríše v Európe. Bitka predstavovala prorockú paralelu k jeho vlastnej knihe, ktorú pomenoval 2083 – Európska deklarácia nezávislosti. Štyristo rokov po slávnej bitke mali byť moslimovia definitívne porazení a vyhnaní z Európy.

„Spoznáte pravdu a zošaliete z nej.“ Tento citát z dystopickej vedecko-fantastickej satiry Zázračný nový svet od Aldousa Huxleya otváral druhú časť knihy, ktorú Berwick nazval Európa v plameňoch. Rád začínal citátmi, tie dodávali knihe váhu, a potom sa oháňal Orwellom a Churchillom. Stačilo vygúgliť „slávne citáty“ a hneď našiel toľko pekných!

Prvých pár sto strán druhej časti knihy tvorili Fjordmanove eseje s anglickými názvami ako Kód Eurábia, Bojkotujte OSN, Ako feministická „vojna proti chlapcom“ vydláždila cestu islamu, Čo je príčinou nízkej pôrodnosti, Civilizácia bez otcov. Témy sa prekrývali s Berwickovými témami. Bolo to strihanie a lepenie, kradnutie a zdieľanie. Mnohé myšlienky sa neustále opakovali. Jednou z vecí, ktoré sa nemohli opakovať dosť často, bolo: Prečo nemôžeme veriť tým, ktorí sa nazývajú umiernení moslimovia?

Pretože nás klamú.

Ako dôkaz, ktorý Berwick potreboval, slúžil najčastejšie samotný Korán, napríklad ôsma kapitola s názvom Al Anfáľ, dvanásty verš: Vtedy Pán tvoj vnukol anjelom: Ja som s vami, tak upevnite tých, ktorí uverili. Vrhnem hrôzu do sŕdc tých, ktorí odmietli veriť. Udierajte ponad krk a udrite ich po koncoch všetkých prstov. Tú istú kapitolu, súru, použil Saddám Hussajn, keď hľadal názov pre genocídu Kurdov v osemdesiatych rokoch. V Berwickových očiach predstavovali neveriaci kresťanov, v očiach strany Bath to boli Kurdovia.

Potom sa trochu posťažoval. Podujal sa na naozaj vysiľujúcu úlohu. „Občas klesám na duchu, keď si uvedomím, že musím vynaložiť toľko času na vyvrátenie islamu, ideológie, ktorá je principiálne chybná a ktorá by v dvadsiatom prvom storočí vôbec nemala mať miesto.“

On sa však musel starať, pretože reálne počty moslimov v Európe úrady zatajovali. Bolo to oveľa väčšie číslo, než úrady priznávali, a v neposlednom rade: moslimov stále pribúdalo vďaka pôrodnosti a masovej imigrácii. Dokladali to nové Fjordmanove eseje, rozliční citovaní experti, a nakoniec to dokazoval i Korán.

Berwick sa tiež prihlásil k teórii Bat Ye’or, ktorá tvrdila, že čelní predstavitelia Európskej únie otvorili dvere masovému moslimskému prisťahovalectvu výmenou za mier a lacnú ropu a prístup na arabské trhy; to bola takzvaná teória Eurábie. Berwick si osvojil teoretičkin výraz Freedom or Dhimmitude. Sloboda alebo podvolenie sa.

Uprostred kritiky islamu začal Berwick odrazu písať o tom, ako sa dá premeniť blog na noviny. Vysmieval sa z tých, ktorí sa na to neodvážili.

„V priebehu rokov som hovoril s mnohými úspešnými i menej úspešnými pravicovými ,blogovými reportérmi‘, a ich postoj, zdá sa, spočíva v tom, že vytvoriť a distribuovať noviny alebo časopis v tlačovej podobe je neuveriteľne komplikované a ťažké. Úprimne povedané, nechápem, prečo si to tí ľudia myslia.“

Potom ponúkol trojstupňový plán na vytvorenie novín, vrátane návodu, ako možno vytvoriť predplatiteľskú základňu a ako by sa dali noviny vyplniť textami od blogerov. Jediné, na čo by si človek mal dávať pozor, bolo šírenie nenávisti, pretože rasistické magazíny by zrejme zakázali.

V závere druhej časti knihy, v kapitole Budúce deportácie moslimov z Európy, kritizoval dokonca aj Fjordmana, Spencera a Bat Ye’or.

Vrátil sa k otázke, ktorú im položil na stránkach Gates of Vienna. To o slove na d. Neodvážili sa načať tému deportácie, pretože by si pokazili povesť, napísal Berwick. „Ak sa títo autori boja podporiť konzervatívnu revolúciu a ozbrojený odpor, musia to urobiť iní autori.“

Tými inými bol Berwick.

Len tak sa rozprávali o počasí, vetre a deťoch.

„Anders píše knihu,“ povedala Wenche v kaviarni pred supermarketom Coop.

„Naozaj?“ čudovali sa ostatní. „A o čom?“

„Ále, niečo o histórii,“ povedala mama. „Veľmi sa v tom nevyznám.“

Susedia prikyvovali.

„Hej, píše ju po anglicky,“ pokračovala Wenche. Kniha sa vracia až šesťsto rokov pred Krista, vysvetľovala. Aby bola kompletná, ako povedal Anders. Tá kniha sa má týkať všetkých vojen, všetkého, čo sa stalo.

Mama sa obávala o synovu budúcnosť. Dokonca navrhla, že by išla s ním, odprevadila ho na úrad práce. Tam by mu pomohli nájsť niečo, na čo sa hodí.

Povedala mu, že by sa so svojím dobrým, spravodlivým zmýšľaním hodil za policajta.

„To by som sa v živote musel rozhodnúť inak,“ odpovedal jej vtedy Anders.

„Je dobrý v počítačoch, je dobrý v histórii…“ špekulovala mama. „Vlastne som si však vždy priala, aby sa stal lekárom,“ povedala priateľom v kaviarni. Úplne najkrajšie, pokračovala, by bolo, ak by sa Anders ako lekár Červeného kríža staral sa o hladujúce detí v Afrike, pomáhal by ľuďom. Možno v Zambii, uvažovala.

Keď jej povedal, že chce byť spisovateľom, odpovedala: „Pekne!“

Pamätala si na jeho úplne prvú poriadnu prácu. Mal vtedy sedemnásť rokov. Našiel si miesto vo firme, ktorá sa volala Acta, ako jej povedal. Predával vraj akcie bohatým ľuďom.

„Ale choď,“ povedala mamina sestra neskôr. „On nepredáva akcie, ale týždenníky.“

Mama preto začala uvažovať, či to môže byť tak, že Anders nie je spokojný sám so sebou.

Pri fajčiarskom stole v kaviarni sa ostatní naučili, že tému „Anders“ nemajú načínať. Platila tichá dohoda, že ak o ňom začne hovoriť Wenche, je to v poriadku a môžu sa ozvať, sami sa však nikdy neopýtali. Vedeli predsa, že jej syn len sedí vo svojej izbe, pohltený do hier.

Ak naznačili niečo v tom zmysle, že priveľa hrania je choroba, odpovedala im, že jej iba závidia, pretože nikto nemá takého dobrého a milého syna, ako je Anders.

Synovia viacerých mám z kaviarne študovali právo alebo ekonómiu, niektorí už boli vyštudovaní právnici. Iní zasa pracovali v banke či inde vo finančnom sektore.

Niektorí mali deti. A keď prítomné ženy začali hovoriť o vnukoch, Wenche zovrela pery.

Anders mamu prosil, aby ho prestala otravovať s tým, že by si mal nájsť poriadnu prácu. Ešte horšie však bolo, keď začala dobiedzať, aby si našiel priateľku.

„Možno nejakú milú osamelú mamičku?“ pýtala sa Wenche.

„Chcem mať vlastné deti,“ odpovedal Anders.

Vraj ich chcel mať sedem.

Ukážku z každej knihy vydavateľstva Absynt nájdete pravidelne na MONO. Okrem reportáží prinášame aj rozhovory alebo diskusie s autormi.

V sérii Prekliati reportéri, ktoré vydáva vydavateľstvo Absynt, ste na MONO mohli nájsť tieto ukážky:

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom(ukážka, rozhovor)
Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (ukážka, rozhovor),
Lidia Ostałowska: Cigán je cigán (ukážka, rozhovor),
Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (ukážka)
Pawel Smoleński: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovory s Jurijom Andruchovyčom (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (ukážka),
Ryszard Kapuściński: Impérium (ukážka),
Angelika Kuźniak: Papuša (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu (ukážka).

Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt