Sme Černobyľci: Je to naša diagnóza, spomienka aj smrť

SVETLANA ALEXIJEVIČ: ČERNOBYĽSKÁ MODLITBA (KRONIKA BUDÚCNOSTI)

Obyvateľom miest Černobyľ, Pripiať a okolitých dediniek sa 26. apríla 1986 o 1:24 navždy zmenil život. V černobyľskej jadrovej elektrárni vybuchol jadrový reaktor a pohol s osudmi vojakov, robotníkov, učiteľov, školákov aj mačiek na dedinách. Náš život sa točí okolo Černobyľa, hovoria. Cítili ho v páliacom hrdle, majú ho v spomienkach a je aj súčasťou ich budúcnosti. Je to akoby nový, černobyľský národ.

MONO predstavuje ďalšiu ukážku publikovanú v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Ide o ukážku z knihy Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti) nobelovej laureátky Svetlany Alexijevič v preklade Silvie Šalatovej. Kniha je výpoveďou ľudí, ktorých sa černobyľská tragédia bytostne dotkla a fatálne im zasiahla do ich životov. Svetlana Alexijevič svojím skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.

Knižnú ukážku dopĺňajú fotografie Tomáša Halásza z budov v černobyľskej zóne – kým niektoré miesta sú navždy opustené, aj v prázdnych dedinkách dnes zotrvalo pár miestnych, ktorí sa odmietli rozlúčiť so svojim životom a do zóny sa vrátili.

Vyhraj knihu od vydavateľstva Absyntu. Stačí,  ak sa prihlásiš na náš newsletter.

Monológ pre dva hlasy – mužský a ženský

Učiteľka Nina Konstantinovna a učiteľ Nikolaj Prochorovič Žarkovci. On učí pracovné vyučovanie, ona je filologička.

Ona:
– Tak často myslím na smrť, že sa nechodím na ňu pozerať. Počuli ste niekedy detské rozhovory o smrti?

Tak u mňa… Už v siedmej triede sa deti hádajú a diskutujú – je to strašné, alebo nie? Kým malé deti sa donedávna zaoberali tým, odkiaľ sú, odkiaľ sa berú deti, tak dnes ich trápi, čo bude nasledovať po jadrovej vojne. Prestali mať radi klasiku, ja recitujem spamäti Puškina, a ony majú chladné, odcudzené oči… Prázdnota… Okolo nich je už iný svet… Čítajú fantastiku, to ich baví, tam, kde sa človek odlepuje od zeme, ovláda vesmírny čas a rôzne svety. Nemôžu sa báť smrti tak, ako sa jej boja dospelí ľudia, napríklad ja. Smrť ich znepokojuje ako niečo fantastické… Premiestnenie kamsi…

Premýšľam… Myslím na to… Smrť okolo mňa ma núti veľa premýšľať. Vyučujem ruskú literatúru deti, ktoré sa nepodobajú na tie deti, aké tu boli pred desiatimi rokmi. Pred očami týchto detí neustále niekoho alebo niečo pochovávajú. Zahrabávajú do zeme… blízkych ľudí… domy i stromy… Všetko pochovávajú… Na nástupe tieto deti omdlievajú, postoja pätnásť, dvadsať minút a tečie im z nosa krv. Ničím ich neprekvapíš, ničím nepotešíš. Sú vždy ospalé, unavené. Tváre majú bledé, sivé. Nehrajú a nebláznia sa.

Keď sa pobijú a nechtiac rozbijú okno, učitelia sa dokonca potešia. Nehrešia ich, pretože sa nepodobajú na deti. Aj tak pomaly rastú. Žiadaš na hodine niečo zopakovať, a dieťa to nedokáže. Stáva sa, že povieš vetu a chceš, aby ju dieťa zopakovalo, a ono si ju nepamätá. „Kdeže si? Kde?“ lomcuješ ním. Premýšľam… Veľa premýšľam… Akoby som kreslila vodou na sklo, iba ja viem, že kreslím, nikto nevidí, nikto ani netuší… Nikto nevie…

Náš život sa točí okolo jedného… Okolo Černobyľa… Kde si vtedy bol, ako ďaleko od reaktora si žil? Čo si videl? Kto umrel? A kto odišiel? Kam? Prvé mesiace, spomínam si, keď sa znovu rozbzučali reštaurácie, večierky… „Žijeme len raz…“ „Ak umierať, tak s hudbou…“ Dovalili sa vojaci, dôstojníci… Černobyľ nás teraz už nepustí…

Nečakane zomrela mladá tehotná žena. Bez diagnózy, dokonca ani patológ neurčil diagnózu. Malé dievčatko sa obesilo… Piatačka… Z ničoho nič. Rodičia sa idú zblázniť. Na všetko existuje jediná diagnóza – Černobyľ, nech by sa stalo čokoľvek, všetci hovoria – Černobyľ. Vyčítajú nám: „Ste chorí, lebo sa bojíte. Zo strachu. To je rádiofóbia.“ Ale prečo sú choré malé deti, prečo umierajú? Veď tie nepoznajú strach, ešte ho nechápu.

Pamätám si na tie dni… Pálilo ma hrdlo, kvárila ma akási ťažoba v celom tele. „Vy ste nedôverčivá,“ povedal lekár. „Všetci sú teraz nedôverčiví, pretože sa stal Černobyľ.“ „Aká nedôverčivosť? Všetko ma bolí. Nevládzem.“

Hanbili sme sa s mužom jeden druhému priznať, ale prestali nás poslúchať nohy. Všetci sa sťažovali, všetci naokolo, vraj – ideš po ceste a máš pocit, že priam tu by si si ľahol. Ľahol a zaspal. Žiaci sa ukladali na lavice a zaspávali počas vyučovania. A všetci odrazu strašne zosmutneli, zachmúrili sa, za celý deň nestretneš milú tvár, ktorá by sa na teba usmiala. Od ôsmej ráno do deviatej večera boli deti v škole, bolo prísne zakázané hrať sa na ulici, behať. Dali im oblečenie, dievčatám sukne a blúzky, chlapcom obleky; ale v tom oblečení išli domov a kde v tých šatách všade boli, to sme nevedeli.

Podľa pokynov mali matky doma každý deň to oblečenie prať, aby deti chodili do školy vždy v čistom. Po prvé, dali im iba po jednej blúzke a jednej sukni, bez náhradného oblečenia, a po druhé, matky boli zavalené domácim hospodárstvom – sliepky, krava, prasa, a nechápali, prečo treba tie veci každý deň prať. Špina je pre nich atrament, zem, mastné škvrny, a nie vplyv nejakých krátkodobých izotopov.

Keď som sa pokúšala rodičom mojich žiakov niečo vysvetliť, myslím, že ma chápali asi tak, ako keby sa pred nimi odrazu objavil šaman z afrického kmeňa. „A čo je to tá radiácia? Nepočuť ju a nevidno… Žijem od výplaty k výplate. Posledné tri dni žijeme vždy len na mlieku a zemiakoch,“ matka mávne rukou. A mlieko sa nesmie… Ani zemiaky sa nesmú. Do obchodu priviezli čínsky lančmít a pohánku, ale za čo ich kúpiť? Hrobové dávky… Dávajú hrobové… Kompenzácia za to, že tu žijeme, sú kopejky… Stačí to tak na dve konzervy… Pokyny sú pre gramotných ľudí s istou kultúrou bývania. Ale tá neexistuje! U nás niet takého národa, s akým počítajú tieto pokyny. Okrem toho nie je jednoduché každému vysvetliť, ako sa líšia remy od röntgenov… Alebo teóriu malých dávok…

Z môjho pohľadu… Nazvala by som to naším fatalizmom, je to taký ľahký fatalizmus. Napríklad zo záhrad sa prvý rok nesmelo nič jesť, ale aj tak sme jedli, chystali do zásoby. A ešte k tomu všetko tak krásne zarodilo! Skús povedať, že uhorky ani rajčiny sa nesmú jesť… Čo to znamená – nesmie sa? Ich chuť je normálna… A človek ich zje, brucho ho nebolí… Ani v tme nikto „nežiari“… Naši susedia si v tom roku položili novú podlahu z miestneho dreva, zmerali – a hodnoty žiarenia sú stokrát vyššie, ako je povolené. Nikto tú podlahu nerozobral, tak žili. Reku, všetko sa nejako utrasie, nejako bude, ale utrasie sa to samo od seba, bez nich, bez ich zásahu.

Spočiatku sa nejaké potraviny nosili k dozimetristom, kontrolovali – norma prevýšená desiatky ráz, no potom s tým prestali. „Nič nepočuť, nič nevidno. A-a, tí vedci si iba vymýšľajú!“ Všetko išlo, ako malo: poorali, zasiali, zožali… Stalo sa niečo nemysliteľné, ale ľudia žili, ako žili. A zriecť sa uhoriek z vlastnej záhrady bol väčší problém než celý Černobyľ.

Deti držali celé leto v škole, vojaci ju poumývali pracím práškom, odobrali dookola vrchnú vrstvu pôdy… A na jeseň? Na jeseň poslali deti zbierať cviklu. Aj študentov z učilišťa priviezli na pole. Pozháňali všetkých. Černobyľ znamenal menšiu hrôzu, ako nechať na poli nevykopané zemiaky…

Kto je vinný? Nuž, kto je vinný, okrem nás samotných!

Predtým sme si nevšímali svet okolo nás, bol ako nebo, ako vzduch, akoby nám to niekto dal na večnosť a nezávisel od nás. Bude navždy. Predtým som si rada ľahla v lese na trávu a nadchýnala sa nebom, bolo mi tak dobre, že som aj zabudla, ako sa volám. A teraz? Les je krásny, všade plno čučoriedok, no nikto ich nezbiera. V jesennom lese iba zriedka začuješ ľudský hlas.

Strach je v pocitoch, na podvedomej úrovni… Ostal nám len televízor a knihy… Predstavivosť… Deti rastú v domoch. Bez lesa a bez rieky… Pozerajú z okna. A sú to celkom iné deti. Prídem k nim: „Ponuré obdobie, čas mojich očarení…!“ Všetko ako od Puškina, ktorý sa mi zdal večný. Niekedy mi napadne kacírska myšlienka: Čo ak je celá naša kultúra iba truhlica so starými rukopismi? Všetko to, čo milujem…

On:

– Objavil sa iný nepriateľ… nepriateľ sa pred nami ukázal v inom obraze…

Mali sme vojenskú výchovu. Vojenské myslenie. Našu pozornosť sústredili na odrazenie a likvidáciu atómového útoku. Mali sme čeliť chemickým, biologickým a atómovým vojnám. A nie odvádzať z organizmu rádionuklidy… Rátať ich… Sledovať cézium a stroncium… Nedá sa to porovnať s vojnou, je to nepresné, ale aj tak všetci porovnávajú.

Ako dieťa som prežil blokádu Leningradu. Nedá sa to porovnať. Tam sme žili ako na fronte, pod nekonečným ostreľovaním. Aj hlad, niekoľkoročný hlad, keď sa človek znižoval k zvieracím inštinktom. K zvieraťu v sebe. A tu, nech sa páči, vyjdeš a v záhrade máš všetko! Ani na poli sa nič nezmenilo, ani v lese. Je to neporovnateľné. Ale chcel som povedať niečo iné… Stratil som niť… Prekĺzla mi pomedzi prsty… A-a… Keď sa nedajbože začína ostreľovanie!

Môžeš umrieť nie niekedy potom, ale teraz, v tejto chvíli. V zime – hlad. Pálili sme nábytok, všetko drevené v našom byte sme spálili, všetky knihy, myslím, že sme kúrili dokonca starými handrami. Človek ide po ulici, sadne si, a keď nasledujúci deň ideš, on stále sedí, lebo zamrzol, sedí takto týždeň alebo až do jari. Kým sa neoteplí. Nikto nemá silu vysekať ho z ľadu.

Vzácne sa stávalo, že ak niekto na ulici spadol, zastavili sa pri ňom, pomohli. Mimo. Všetci sa plazia pomimo. Spomínam si, že ľudia už nechodili, ale sa plazili, tak pomaly chodili. To sa nedá s ničím porovnať!

Keď vybuchol reaktor, žila s nami ešte mama, moja mama, a tá opakovala: „To najstrašnejšie, synček, sme spolu prežili. Prežili sme blokádu. Nič hroznejšie sa už nemôže stať.“ Myslela si to…

Pripravovali sme sa na vojnu, na jadrovú vojnu, stavali sme atómové kryty. Chceli sme sa skryť pred atómom ako pred granátovými črepinami. Ale on je všade… V chlebe, v soli… Dýchame radiáciu, jeme radiáciu… To, že sa môže stať, že chleba ani soli niet a že sa dá zjesť všetko, že sa dá uvariť dokonca aj kožený opasok, aby aspoň voňalo, aby sa dalo najesť z vône, to som dokázal pochopiť. Ale toto nie. Všetko je otrávené…

Teraz je dôležité ujasniť si, ako máme žiť. V prvých mesiacoch sa ľudia báli, najmä lekári, učitelia, skrátka inteligencia, vzdelaní ľudia, všetko zanechávali a odchádzali. Aj keď ich zastrašovali, nechceli ich pustiť. Vojenská disciplína… Stranícku legitimáciu na stôl… Ja by som však chcel pochopiť… Kto je vinný? Aby sme si vedeli odpovedať na otázku, ako máme ďalej žiť, musíme vedieť, kto je vinný. Kto teda? Vedci, personál elektrárne? Alebo my sami a to, ako sa pozeráme na svet. Nevieme sa zastaviť vo svojom želaní mať… Konzumovať…

Vinníkov našli – riaditeľ, službukonajúci operátori. Veda. Ale prečo, odpovedzte mi, nebojujeme proti autu ako ľudskému výtvoru, ale proti reaktoru áno? Žiadame pozatvárať všetky atómové elektrárne a ich zamestnancov postaviť pred súd. Preklíname ich! Ja blahorečím ľudské poznanie. I všetko, čo človek vytvoril. Poznanie… Samo poznanie nebýva zločinom. Aj sami vedci sú dnes obeťami Černobyľa. Chcem po Černobyle žiť, nechcem po Černobyle umierať. Chcel by som vedieť, čoho sa vo svojej viere môžem chytiť. Čo mi dá silu? Všetci u nás na to myslia…

Reakcie ľudí sú teraz rôzne, predsa len, prešlo desať rokov, ale i tak všetko merajú vojnou. Vojna trvala štyri roky… Prešli už, dajme tomu, dve vojny… Tu sú reakcie ľudí: „Všetko už prehrmelo,“ „Nejako sa zaobídeme,“ „Prešlo desať rokov. Už sa nebojím,“ „Všetci umrieme! Už čoskoro všetci umrieme!“ „Chcem odísť do zahraničia,“ „Musia nám pomôcť,“ „Kašlem na to! Treba žiť.“

Myslím, že som vymenoval všetky. Veď to počúvame každý deň… Opakuje sa to… My sme, podľa mňa, materiál na vedecké výskumy. Medzinárodné laboratórium… V centre Európy… Nás Bielorusov je desať miliónov, z toho vyše dva milióny žijú na zamorenej pôde. Prirodzené laboratórium. Zapisuj údaje, experimentuj. Prichádzajú k nám zovšadiaľ, z celého sveta. Obhajujú dizertácie, píšu monografie. Z Moskvy i Petrohradu… Z Japonska, Nemecka, Rakúska… Chodia, pretože sa boja budúcnosti… (Dlhá prestávka v rozhovore.)

Na čo som myslel? Opäť som to porovnával… Premýšľal som o tom, že o Černobyle môžem hovoriť, ale o blokáde nie. Dostal som list z Leningradu. Prepáčte, ale slovo Petrohrad sa v mojom vedomí neudomácnilo, pretože som umieral v Leningrade. A tak… V tom liste bolo pozvanie na stretnutie „detí leningradskej blokády“. Išiel som… Ale nemohol som tam zo seba dostať ani slovo. Rozprávať iba o strachu? To je málo. Iba o strachu… Ale čo so mnou urobil ten strach? Dodnes to neviem…

Doma sme o blokáde nikdy nehovorili, mama nechcela, aby sme ju spomínali. Ale o Černobyle hovoríme… Nie… (Zastaví sa.) Medzi sebou o ňom nehovoríme, ten rozhovor sa začína, až keď k nám niekto príde: cudzinci, novinári, príbuzní, ktorí tu nežijú. Prečo nehovoríme o Černobyle? Taká téma u nás neexistuje. V škole… so žiakmi… Ani doma. Je zablokovaná. Uzavretá. O tom s nimi hovoria v Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, kam chodia na liečenie.

Pýtam sa detí, čo sa od nich chceli dozvedieť, čo ich tam zaujímalo? A ony si často nepamätajú ani mesto, ani dedinu, ani mená ľudí, ktorí ich prijali. Hovoria o darčekoch, o tom, čo dobrého jedli. Niekomu darovali magnetofón, niekomu nie. Prichádzajú v oblečení, na ktoré si nezarobili sami a ani ich rodičia. Akoby sa zúčastnili nejakej výstavy. Vo veľkom obchode… drahom supermarkete…

Celý čas čakajú, že ich tam ešte niekedy vezmú. Všetko im ukážu, možno ich aj obdarujú. Zvykajú si na to. Zvykli si. Je to už spôsob ich života, ich predstava o ňom. Po tom veľkom obchode s náz­vom zahraničie, po tej drahej výstave k nim musím ísť do triedy. Na vyučovanie. Idem a vidím, že už sú z nich pozorovatelia… Nežijú, iba pozorujú.

Musím im pomôcť… Musím im vysvetliť, že svet nie je supermarket. Že je to niečo iné. Ťažšie a krajšie. Beriem ich do mojej dielne, stoja tam moje drevené sochy. Páčia sa im. Vravím: „Toto všetko sa dá vytvoriť z obyčajného kúska dreva. Vyskúšaj si to sám.“ Prebuď sa! Mne to pomohlo dostať sa z blokády, dostával som sa z nej celé roky…

Svet sa rozdelil: sme my – Černobyľci, a potom ste vy, iní ľudia. Všimli ste si to? Pre nás nie je dôležité, či som Bielorus, Ukrajinec alebo Rus… Všetci si hovoria Černobyľci, hovoria: „My sme z Černobyľa.“ „Ja som černobyľský človek.“ Akoby sme boli nejaký osobitný národ… Nová národnosť…

V sérii Prekliati reportéri, ktoré vydáva vydavateľstvo Absynt, ste na MONO mohli nájsť tieto ukážky:

Pawel Smoleński: Oči zasypané pieskom(rozhovor)
Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (ukážkarozhovor),
Lidia Ostałowska: Cigán je cigán (rozhovor),
Elisabeth Åsbrink: A vo Viedenskom lese stále stoja stromy,
Pawel Smoleński: Šče ne vmerla i ne vmre, rozhovory s Jurijom Andruchovyčom (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Vojna nemá ženskú tvár (ukážka),
Ryszard Kapuściński: Impérium (ukážka),
Angelika Kuźniak: Papuša (ukážka),
Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu (ukážka).
Martin Pollack: Americký cisár (ukážka),
Jennie Dielemans: Vitajte v raji (ukážka).

Knihy si môžete zakúpiť na stránke vydavateľstva Absynt

  • PREKLAD: Silvia Šalatová
Svetlana Alexijevič (1948)

Svetlana Alexijevič (1948)

Text

je bieloruská novinárka a spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2015. Napísala niekoľko kníh: Poslední svedkovia (1985), kniha o osudoch detí počas druhej svetovej vojny, Cínoví chlapci (1989), o sovietskej invázii do Afganistanu, Očarení smrťou (1993), výpoveď o samovrahoch po rozpade Sovietskeho zväzu, Černobyľská modlitba (1997), neľútostná pravda o jadrovej apokalypse, Vojna nemá ženskú tvár a Časy second-handu. Koniec červeného človeka (2013).

Tomáš Halász

Tomáš Halász

Šéfredaktor

Profesionálny fotograf špecializujúci sa na reportážnu fotografiu a projekty pre mimovládne organizácie. Spoluzakladal MONO a od roku 2015 je jeho šéfredaktorom. Fotografovať začal ako 13-ročný a už počas štúdia fotografie na strednej škole sa zameral na fotožurnalistiku. Pracoval v tlačových agentúrach ČTK, TASR a v denníku Pravda.

Lukáš Onderčanin

Lukáš Onderčanin

Editor

Editor MONO.sk a redaktor zahraničného oddelenia denníka SME. Zaujíma sa o reportážnu žurnalistiku, z terénu písal z Thajska, Izraela či Rwandy. Na MONO.sk edituje najmä zahranično-politické reportáže. Za reportáže na MONO bol dvakrát nominovaný na Novinársku cenu.